To, že to ABSU so svojou súdobou reinkarnáciou myslia vážne, potvrdzuje aj plán vytvoriť skoro eponymnú trilógiu, pokračujúcu svojim druhým dejstvom – „Abzu“. Žánrové vymedzenie ostáva v línii toho, čo kapela za roky svojej existencie produkovala pod pojmom „mystic-occult metal“ s podstatnými prívlastkami „thrash“ a „black“. V tejto oblasti patrili Američania medzi elitu a to je samozrejme cítiť aj z novinky.

ABSU sú výnimoční tým, že aj napriek tomu, akú extrémnu hudbu hrajú, pracujú vždy s neuveriteľne prepracovaným ideovým konceptom. Ten je na prvý pohľad zrejmý z názvov jednotlivých skladieb, kde sa objavujú zaujímavé (a občas aj dlhé) slovné kombinácie, aké by ste čakali skôr od BAL-SAGOTH. Tento aspekt pridáva vždy ich tvorbe zaujímavú dimenziu, ktorá sa vznáša niekde na pozadí slušných hudobných násypov. Vo všeobecnosti vychádza v tomto ako etalón kvality diskografie ABSU ich album z roku 2001 „Tara“. Jeho nástupca sa vydal menej extrémnym smerom. Novinka by sa na prvý pohľad dala umiestniť niekde medzi nich.

Dedukovať, že pôjde o solídny album, sa dá hneď po uplynutí úvodných sekúnd z relatívne krátkej 36-minútovej stopáže. Aj takáto minutáž podtrhuje zomknutosť a koncentráciu všetkých nápadov do hustého celku, ktorý odsýpa viac než svižne. Proscriptor, ktorého považujem momentálne za jedného z najlepších bubeníkov, nedrží žiadne tempo dlhšie než pár sekúnd, a tak kľučkujeme skladbami cez eskapády pokrútených mystických motívov. Hra riffov v ničom nezaostáva, každý takt je zahratý s absolútnym nasadením, niekedy na hraniciach ľudských možností a s dostatočnými žánrovými presahmi. Pochopiť to celé chce viac sústredenia. Umením je ale to, že napriek zdanlivej rozkúskovanosti je každá skladba definovaná na pozadí jednotným motívom.

Výnimkou je záverečný „Song For EA“, ktorého hranice sú dané šiestimi krátkymi (doslova) zásekmi. Ako každá excelentná nahrávka, aj táto prekypuje množstvom pôsobivých originálnych momentov, ktoré sa dajú s blaženým výrazom rozoberať do posledného detailu. Energický úvod „Song for EA“, ostré rezy v závere „Skrying In The Spirit Vision“ alebo pôsobivé zahrané prechody v „Ontologically, It Became Time Space” patria k na prvý pohľad výrazným, silným bodom albumu. Ostatne z každej sekudny je cítiť matematickú presnosť, s ktorou daný motív do zvyšku časového kontinua zapadá. Rovnakú dotiahnutosť je možné vypozorovať aj z produkčného a zvukového hľadiska. V tejto sfére je samozrejme ľahký dôraz kladený práve na nástroj bicích, ktoré tradične ťahajú celú nahrávku vpred.

Presne takto má vyzerať moderný extrémny metalový album, ktorý je dotiahnutý po každej stránke s maniakálnou precíznosťou. Ideálna stopáž, skvelý koncept. Neostáva tak nič iné, len trpezlivo čakať na posledný diel trilógie - „Apsu“ - a ukončenie tretieho cyklu existencie kapely, venovaného okultizmu a mágii.